„Územnosprávne členenie je možné pokladať za efektívne vtedy, ak v maximálnej miere odráža existujúcu priestorovú štruktúru spoločnosti". Táto definícia bola základom pre vypracovanie tzv. župného variantu (v roku 1992 ako najvhodnejší celým spektrom relevantných politických strán), ktorý bol východiskom pre vypracovane stratégie reformy verejnej správy a následné politické rozhodovanie. Jeho popretie, výsledok prác desiatok renomovaných odborníkov zo Slovenska, ale aj zahraničia, prispelo k stavu, ktorý zažívame od roku 2001. Presne tak, ako sme to predpovedali.

Politici, média, odborníci sa zapodievajú otázkou nízkej legitimity zvolených predstaviteľov samosprávnych krajov spôsobenej nízkou účasťou občanov na voľbách. Určite, že dôvodov je viac, ale jedným z nich je nezmyselnosť povýšenia administratívnych štátnych jednotiek na samosprávne celky. Rozhodnutie parlamentu v roku 2001 sa len zaradilo medzi viaceré zlé územné reformy po roku 1900, ktoré sa udiali na území dnešného Slovenska. Presadenie modelu, ktorý vyhovuje mocenským, straníckym, záujmom a nie potrebám a požiadavkám obyvateľov, spôsobuje v demokracii destabilizáciu, prirodzenú nespokojnosť občanov.

Povýšením administratívnych celkov na samosprávne sa namiesto podpory a využitia ich potenciálu, likviduje ich genius loci, genius regionis, súdržnosť a homogénnosť územia, ktoré sú nevyhnutné pre úspešné zvládnutie problémov, najmä v krízových obdobiach. Ak na západnom Slovensku existuje päť silných regionálnych centier, na strednom Slovensku iba jedno a na východnom dve blízko seba, rozsiahle časti územia Spiša, Gemera, Novohradu, Zemplína, takéto centrum nemajú. Dôsledkom je emigrácia obyvateľstva, nezamestnanosť, upadajúce podmienky pre podnikanie, rast chudoby.

Slovenská republika potrebuje scelenie, upevňovanie štátnej integrity, potrebuje na báze rozmanitosti spoločenskú a územnú jednotu. V decentralizovanom štáte nie je rozhodujúca jednota politického a ekonomického riadenia a dominancia štátnej správy. Naopak je potrebné uplatňovať princíp subsidiarity, posilňovať význam centier osídlenia, ich dostupnosť a prirodzené hranice.

Zahájenie diskusie o budúcnosti „regionálnej samosprávy" prinesie samozrejme celý rad námetov. Asi každý je potrebné zvážiť a posúdiť, tak ako sem to robili v rokoch 1991-2001. Rozhodujúca je však komplexnosť posúdenia. Pri návrhu územnosprávneho členenia na župnom princípe sa vychádzalo zo 16 kritérií (geografických, urbanistických, ekonomických, historických, ale aj politických). Preferovanie iba niektorého z nich problém nerieši. Preto aj rôzne zjednodušené argumenty o zbytočnosti samosprávy na úrovni kraja na základe mzdových výdavkov a podobné „excelovské" vízie, alebo argumenty na základe „vysoko sofistikovanej" úvahy, že tri je menej ako osem a preto je to lepšie, neveštia pre budúcnosť demokracie na Slovensku nič pozitívne.

Publikácia Slovensko, kraje alebo zupy?

©2014 Komunálne výskumné a poradenské centrum