Komentáre
- Podrobnosti
Reality show, ktorej hviezdami sú predstavitelia parlamentných politických strán, pokračuje. Občania ešte nestrávili predchádzajúci diel a už je tu nový. Hra na lepších a horších demokratov naberá na sile, pričom aktérom uniká, že zásadné spoločenské zmeny, nové trendy, vrátane klimatickej zmeny, technologický vývoj a s tým súvisiaca zmena prevládajúceho procesu výroby, si vyžadujú nielen zmeny sociálne, ale aj zmenu spravovania štátu. Jeho politickej štruktúry, rozdelenia právomocí a zodpovednosti v štáte. Nielen tej horizontálnej, ale aj vertikálnej.
Tomáš Baťa svojho času definoval úlohu ľudí, ktorí si chcú hovoriť štátnici: „Najvznešenejšou úlohou vedúcich osobností štátu je prebudiť a uvoľniť životnú silu obyvateľstva a riadiť tieto sily tak, aby pomáhali sebe aj štátu, k blahobytu. Jediným prostriedkom k naplneniu tohoto cieľa je nechať samosprávne zväzky žiť z vlastných prostriedkov“. Čakanie na štátnikov pokračuje.
Posledné obdobie a chovanie sa viacerých slovenských politických strán skôr napĺňa definíciu, ktorú pred storočiami vyslovila Simone Weil v Traktáte o zrušení politických strán: „Politická strana je organizáciou postavenou tak, aby dokázala vykonávať kolektívny tlak na myslenie každej ľudskej bytosti, ktorá sa rôznymi spôsobmi snaží ovplyvniť ľudí s volebným právom. V skutočnosti je jej hlavným cieľom vlastný rast a čo najväčší vplyv na správu štátu. Je to de facto „stroj na výrobu kolektívnych vášní“ a dá sa povedať, že každá strana je už v zárodku a v zámere totalitná.“.
Ak už sa teda „demokrati“ rozhodli brániť voči „nedemokratom“, čo je skvelá správa, mali sa ústavnou zmenou postarať nielen o možnosť samoskrátenia volebného obdobia, ale aj o posilnenie skutočnej poistky demokratického zriadenia a tým je posilnenie významu územnej samosprávy tak, aby jej činnosť nebolo možné neustále obmedzovať jednoduchou väčšinou poslancov. Zároveň mali ukotviť do ústavy aspoň rámcové kompetencie obcí a vyšších územných celkov, aby sa nemusela centrálna vláda zaoberať vecami, ktoré jej podľa princípu subsidiarity neprináležia a mohla sa sústrediť na svoje výlučné povinnosti.
Niet pochýb o vhodnosti pomerného volebného systému na centrálnej úrovni, najmä ak by proces decentralizácie pokročil. Rovnako podmienenie zmeny ústavy minimálne 90 – tkou je v poriadku. Na druhej strane zabetónovanie jedného volebného obvodu iba odhalilo tých, ktorí o demokracii rozprávajú keď sa im to hodí, pritom sledujú svoje záujmy, prípadne záujmy vybraného okruhu sympatizantov. Už v roku 2020 publikovala Únia miest návrh úpravy volebného systému do Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý pre ňu vypracoval Peter Spáč. Priamo občanmi volení predstavitelia takto iniciatívne prispeli do diskusie, ktorú chcela otvoriť aj súčasná vládna koalícia. V texte sa konštatuje, že výhodou toho súčasného systému je jeho férovosť a jednoduchosť a nevýhodou jeho nevyváženosť a slabý vplyv prednostných hlasov. Cieľom pomerne jednoduchej úpravy je zachovať výhody a napraviť nevýhody. V návrhu sa odporúča, zachovať celoštátny obvod pre určenie mandátov politických stranám, zavedenie jednoduchého výpočtového kroku rozdeľujúceho mandáty strán do regiónov, čím sa zakotví garancia ich adekvátneho zastúpenia v NR SR. Tým, že politické strany nevytvoria jednu 150 člennú kandidátku, ale jednu listinu do každého obvodu sa posilní účinok prednostného hlasovania. Zmena nevyžaduje od voličov žiadne náklady na učenie sa novému systému. Skrátka návrh zachováva silne férový pomerný volebný systém, zaisťuje silnejšiu pozíciu regiónov v parlamente, posilňuje postavenie voličov a vďaka silnejšiemu prednostnému hlasovaniu (a menšiemu počtu mandátov za každú stranu v jednotlivých regiónoch) obmedzuje možnosť, aby sa do parlamentu dostávali „neviditeľní“ kandidáti, skrytí medzi ostatnými nominantmi na straníckej listine.
Ak si pod verejnou diskusiou predstavujú poslanci v NR SR to, čo vidíme v médiách, ak viacerí tvrdia nech si odborníci hovoria čo chcú, ale oni majú mandát od občanov, je to cesta do pekla. Je tiež najvyšší čas, aby si občania uvedomili, že veriť a uveriť predvolebným sľubom sa neoplatí. Aj tu platí, že kapry si rybník sami od seba nevypustia.
Z roka na rok je zreteľnejšie a nakoľko budúcnosťou je najmä neistota, aj nevyhnutné, aby proces obracania „pyramídy vládnutia“ pokračoval. Naše skúsenosti zo „všemohúcim štátom“ v rukách pár straníckych vodcov do roku 1989, ale aj po 1989, až na niekoľko výnimočných rokov, by mali byť dostatočným argumentom. Takáto forma spravovania štátu z nás už raz urobila občanov druhej kategórie v Európe, nezabráni rastúcej chudobe veľkej časti obyvateľov a ani pokračovaniu emigrácie. Neumožní flexibilne reagovať na rýchlo sa meniace externé podmienky, o čom svedčia aj posledné roky. Takýmto rozdelením právomocí a zodpovednosti nikdy neposilníme odolnosť našich obcí a nenaplníme ani to, čo nám ukladá Ústava SR. Apropo pre tých, čo im to ešte nedošlo. Obce nie sú súčasťou štátnej správy. Obdobie národných výborov skončilo a robme všetko preto, aby sa nevrátilo. „Silná“ územná samospráva nielenže posilní štát ako celok, ale patrí medzi najdôležitejšie poistky proti návratu autokracie a totality.
Viktor Nižňanský
názor je súčasťou projektu Únie miest Slovenska „Vráťme mestám práva“
publikované v „Denníku N“, 27.01.2023