Silné mestá a obce, silná miestna samospráva, sú najúčinnejšou ochranou pred extrémizmom, znechutením z politiky, významnou ochranou demokracie, ochranou pred návratom autokratického a totalitného režimu.

Jedným z najväčších výdobytkov po roku 1990 bolo obnovenie existencie miestnej samosprávy a jej ukotvenie do Ústavy SR. V ďalších rokoch sa veľmi ťažko presadzovali zmeny vedúce k jej väčšej nezávislosti voči ľubovôli a chúťkam „politickej triedy“, ktorej hlavným cieľom je koncentrácia moci. Čiastkové úspechy sa dostavili. Okrem miestnej samosprávy vznikla samospráva na druhej úrovni, časti kompetencií sa centrálna vláda vzdala v prospech miest, obcí a regiónov, strojnásobil sa objem vlastných zdrojov miest a obcí a volebný systém výrazne narušil hegemóniu politických strán na miestnej úrovni, tým, že umožnil kandidovať aj nečlenom strán. Nezrealizovaným snom bol aj zákaz pôsobnosti politických strán na miestnej úrovni.

Ukázalo sa, že aj tieto zmeny výrazne pomohli rozvoju Slovenska, pomohli lepšie využiť potenciál územia, modernizovať, po desaťročiach devastovania, mestá a obce.

Zdalo by sa teda logické pokračovať v stratégii decentralizácie a ešte viac posilniť zodpovednosť, ale aj právomoci, miest a obcí a tým vytvoriť priestor pre centrálnu vládu, aby sa venovala tomu čo jej hlavnou úlohou. A tou určite nie „dílovať“ verejné zdroje, vstupovať do právomocí samosprávy, dusiť ju nezmyslenou byrokraciou,... Má dosť svojich problémov zabezpečiť občanom bezpečnosť, obranu, robiť prospešnú zahraničnú politiku, udržiavať spravodlivosť, garantovať ľudské práva, ale aj dokončiť rozhodujúce infraštruktúrne projekty.

To, čo však priniesli posledné roky je úplný opak.

Politická trieda koncentruje moc, obmedzuje nielen slobodu občanov, ale výrazne aj slobodu miest a obcí. Robí to takmer každým zákonom a opatrením, pričom sa snaží ľudom nahovoriť, že je to pre ich dobro. Že keď im pokorne odovzdajú 60% svojich príjmov, tak oni vedia čo je pre nich najlepšie. Súčasťou tohto „oblbovania“ občana sú aj rôzne nezmyselné programy a tzv. reformy, ktorých výsledkom je rast chudoby, disparít, vyľudňovanie, nedostupnosť kvalitných služieb, ale aj rast zadlženia.

Posledným „hitom“ je predstava záchrany slovenského vidieka centralizáciou byrokracie v tzv. centrách zdieľaných služieb.

Opäť ukážka riešenia dôsledkov a nie príčiny, ktorou je nezmyselný rozsah byrokracie a prekážok, čo zákonodarcovia pripravili nielen mestám, ale aj slovenskému vidieku. Projekt nielenže nemá parametre pre riešenie problémov vidieka, ale nemá ani žiadne pravidlá, centrá sú nezmyselne alokované a po vyčerpaní eurofondov ich nečaká žiadna ružová budúcnosť. Akoby nestačila skúsenosť z riešenia budúcnosti vidieka spoločnými obecnými úradmi.

Je najvyšší čas, aby si aj predstavitelia miest a obcí uvedomili, že ich samosprávnosť je iba na papieri.

Sú v polohe „prosebníkov“, ktorí často nemôžu vysloviť svoj názor len preto, že sa obávajú straty financií „z centra“. Ústavné ukotvenie územnej samosprávy je iba placebom a ich právomoci, slobodu, pokojne zákonom obmedzí 39 poslancov parlamentu. Často na podnet jedného z nich, ktorý si rieši osobné veci a všetko bude, de jure, v poriadku.

Komunálna úroveň je posledným skutočným kúskom demokracie, kde netreba „spin doktorov“, kde majú ľudia slovo, kde má lož naozaj krátke nohy a je ľahšie potrestateľná.

Ak sa nepodarí posilnením postavenia miest a obcí zastaviť to, o čo sa snaží „politická trieda“, teda úplne rozbiť dôveru medzi ľuďmi, môžeme zabudnúť na demokraciu. A preto nie sú ani centrá zdieľaných služieb riešením. Je to opäť ďalší „úhybný manéver“ pred jediným možným riešením a tým je spájanie sa obcí, či už ich zlučovaním, alebo združovaním, podľa miestnych podmienok a prevzatie právomocí a zodpovednosti. Iba tak bude miestna samospráva silná, zvýši sa jej vplyv na budúcnosť štátu, bude skutočným partnerom pre politickú triedu, ktorá, pri súčasnom rozdelení moci, pokojne nemusí rešpektovať dohody a memorandá, meniť si zákony podľa ľubovôle.

Ak chceme silnú miestnu samosprávu je potrebné skoncovať so štátnymi dotačnými schémami a výrazne posilniť vlastné príjmy miest a obcí.

Musíme nastaviť nové mechanizmy solidarity medzi obcami, ale aj úhradu záťaží obciam, za ktoré obce nemôžu. Či už z dôvodu geografie a topografie, alebo z dôvodu zlej regionálnej politiky štátu, ktorej výsledkom je rast chudoby a emigráciu z polovice územia Slovenska. Slovensko je piatou najhornatejšou krajinou v Európe. Ako je možné, že doteraz nemáme jasnú horskú politiku a každý rezort toto jedinečné prostredie devastuje podľa svojich predstáv, často proti vôli ľudí čo tam bývajú, ktorých územie živí a môže živiť.

Silná samospráva potrebuje viac zodpovednosti a nástrojov a nie centralizáciu, mudrovanie a kázanie.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum