Komentáre
- Podrobnosti
Tak sa nám na TA3, dvaja lídri, ktorí prispievajú k chaosu na Slovensku, rozohnili. Jeden z koalície a druhý z opozície, pričom sa zhodli, že takto sa vládnuť nedá a je potrebné nanovo rozdať karty. Svoje presvedčenie podporili tým, že z politických hádok energia, ani chleba nezlacnie. Jeden sa dokonca vyjadril, že ho to „serie“, aby to pochopili aj jeho voliči. Rovnako sa zhodli, že na mnohé veci majú iný názor, ale na komunálnej úrovni môže spolupracovať s každým. Podľa nich tam asi netreba mať žiadny názor, stačí žehliť a naprávať hlúposti, ktoré „verchuška“ schváli.
Pri počúvaní diskusie mi nevdojak napadol výrok Josepha Schumpetera z roku 1942, podľa ktorého mnohí ľudia, ktorí sa dali na politickú dráhu, „klesli na najnižšiu úroveň myslenia a konajú tak, že v iných oblastiach by sa to považovalo za infantilné“.
Obaja páni sa mýlia a nakoľko sú dlhé roky v politike, občanov vedome klamú, keď sa im snažia nahovoriť, že zmenou vlády bude lepšie. No nebude, ak sa nezmení spôsob spravovania štátu. Pokiaľ nebude na Slovensku pokračovať proces návratu ku „koreňom demokracie“, decentralizácia štátu, ktorý začal v roku 1989 a skončil v roku 2006. Pre tých, čo si nepamätajú, v programovom vyhlásení vlády (1990) sa predpokladalo, že základným princípom spravovania spoločnosti bude „slobodný občan v slobodnej obci“.
Ak sa spôsob spravovania štátu nezmení, tak každá vláda, s hocijakými dobrými úmyslami na jej počiatku vládnutia, sa stane „obeťou“ súčasného a prežitého systému. Paradoxne sú to iba centrálne vlády, ktoré môžu systém zmeniť, vrátiť sa k myšlienkam z roku 1990. Ak to nerobia, alebo nechcú urobiť, dá sa tvrdiť, že im nejde o ľudí, ale ľudí iba zneužívajú pre naplnenie svojich straníckych alebo dnes dokonca, pri rozvrate straníckeho systému, osobných a skupinkových ideológií.
Že spôob spravovania štátu nefunguje, vidieť a počuť takmer denne. Napriek tomu politické strany pokračujú podľa hesla totalitných vlád „rozdeľuj a panuj“. Nevedome alebo úmyselne podporujú boj o prerozdeľovanie zdrojov medzi zamestnancami rôznych sektorov, medzi regiónmi, mestami a obcami. Zdrojov, ktoré získali z daní občanov a časť z nich si odkrojili pre seba, aby mohli pokračovať v tomto divadle. A to všetko im zaberá toľko času, že nemajú čas na riešenie dôležitejších úloh, že nie sú schopné reagovať na vírusy, vojny, ale ani na nové trendy a dopady demografických zmien, nových technológií, klimatickej zmeny, na zmeny správania sa obyvateľov. A vôbec im už nevadí minimálna podpora obyvateľov a ani to, že viac ako 60% obyvateľov Slovenska chce zmenu spravovania štátu.
Nemôžme sa však čudovať. Uverili sme, že ak si zvolíme svojich zástupcov, ktorí budú obhajovať naše záujmy, môžeme sa venovať iným veciam a prestali sme ich kontrolovať. A platí to na všetkých úrovniach spravovania štátu. Teda aj vlastnou vinou sme sa ocitli v situácii, že to, čo sa deje na území nášho štátu, nie je výsledkom vôle ľudí a všetci sa skladáme na „divadelné predstavenie“ politických strán, nevalnej úrovne. Občania strácajú záujem o veci verejné a rastie pocit, že nemôžu ovplyvniť chod vecí. Až na nejaké percento tých, čo sú za vodou, majú čo robiť, aby si udržali aký taký životný štandard.
Koncentrácia moci v centre umožňuje opätovné prepájanie politiky a ekonomiky. Prenechanie svojho osudu politickým stranám je príčinou toho, že ľudia stratili postavenie suverénnych nositeľov moci, ako o tom hovorí aj naša ústava. Zabudli sme, že (Simone Weil, 1946): „Politická strana je organizácia postavená tak, aby dokázala vykonávať kolektívny tlak na myslenie každej ľudskej bytosti, ktorá je jej členom („slepým“ podporovateľom, pozn. VN). Jediným účelom politickej strany je jej vlastný rast a to bez akýchkoľvek obmedzení. Na základe týchto znakov je každá strana už v zárodku a v zámere totalitná“.
Slovensko patrí k najviac centralisticky spravovaným štátom v OECD, a to napriek miernemu zlepšeniu v rokoch 2002 – 2006. V prípade pokračovania návratu právomocí ľuďom máme skrytý potenciál rastu HDP o 10%. Ani to nemotivuje „vládcov“, aby sa pustili do zmeny systému. Na druhej strane zneužívajú realitu, že po desiatkach rokoch totalít, si mnohí občania Slovenska nevedia predstaviť iný, ako opatrovateľský štát a silného vodcu od ktorého - na oplátku za to, že mu dali do rúk moc - očakávajú, že si môžu nárokovať všetko čo im napadne. On im to pokojne aj sľúbi, ale následne vysvetlí, prečo to nie je možné. Mnohí si neuvedomujú, že odovzdaním právomocí, ale najmä zodpovednosti za svoj život, prispievajú k ničeniu komunít, ktoré sú rozhodujúce pre kvalitu jednotlivca a rodiny.
Niet inej cesty ako žiadať zmenu spravovania štátu a prevziať viac zodpovednosti za svoju budúcnosť. Nadviazať na „prvé lastovičky“ v roku 1990 a neskôr v rokoch 2002 – 2006. Vrátiť podstatne viac právomocí a zodpovednosti územnej samospráve, ktorá nie je súčasťou štátneho mechanizmu a tým umožniť, aby si ľudia spravovali podstatnú časť svojich záležitostí, na základe potrieb a požiadaviek v jednotlivých obciach, mestách a regiónoch. Zúžiť úlohu centrálnej vlády na jej výlučné kompetencie a ochranu práv jednotlivcov.
Nové voľby nič nevyriešia, pokiaľ hrant ostane ten istý.