Slovensko patrí k štátom s najväčšou nespokojnosťou a naštrbenou dôverou, napriek tomu, že tiež patríme k tým úspešnejším štátom sveta. Otázka znie prečo. Asi platí, podobne ako v iných štátoch, že polarizácia je už za nami a spoločnosť sa štiepi na viac fragmentov. Od tých, čo sú za vodou, až po tých, ktorým zmeny v spoločnosti spôsobujú chudobu.

Veľký vplyv na každého z nás má prostredie v ktorom sme vyrastali, žijeme a jednou z hlavných zodpovedností zvolených zástupcov ľudí má byť vytváranie prostredia, rámcových podmienok, ktoré dajú obyvateľom našich miest a obcí šancu žiť svoj život čo najlepšie a využiť svoje schopnosti.

Je len logické, že takýto stav nie je schopná realizovať centrálna vláda a preto tam, v štátoch, kde sú občania spokojnejší a existuje viac dôvery, sa tieto vlády podelili o právomoci a zodpovednosť práve s mestami a obcami a najmä, reprezentanti občanov centrálnej aj lokálnej úrovne sa snažia čo najviac spolupracovať. Nielenže sa potrebujú, aby dosiahli to, čo sľúbili, ale najmä ľudia im uverili, dali hlas preto, aby riešili úlohy, ktoré jednotlivci sami riešiť nemôžu a ak sa nemajú zaradiť k tým, čo voličov klamú, mali by využiť všetky možnosti pre dobré riešenia.

O tom, aký vzťah majú mnohí predstavitelia centrálnych vlád k tým lokálnym a regionálnym, by sa dali napísať série článkov až kníh. Nehovoriac o tých, ktorí nezískali ani zlomok hlasov na Slovensku a mnohí miestni politici iba na území mesta, obce majú výrazne vyššiu legitimitu zastupovať občanov. Čo však, pre demokraciu nebezpečne narastá, je rozvrat systému a vzťahov, vzájomného rešpektu a chápania potreby spolupráce v prospech občana.

Jedným z príkladov je aj príbeh električkovej trate v Bratislave. Rastúce riziko (ne)uhradenia eurofondov kvôli nedodržaniu termínov komentuje zodpovedné ministerstvo za čerpanie eurofondov nasledovne: „na problém s výstavbou a vážne riziko upozorňovala ministerka Veronika Remišová opakovane viac ako rok. Osobne na to upozornila aj primátora Bratislavy“. Všetkým je jasné, že električkovú trať hlavné mesto potrebuje, že ju potrebujú obyvatelia, ale aj návštevníci Bratislavy a že môže prispieť k riešeniu nielen dopravných, ale aj klimatických problémov. A je úplne jedno, čo preto urobili predchádzajúce vlády, pretože táto dostala hlasy aj preto, že chceli byť iní.

Pani ministerka však zrejme pochopila svoju úlohu tak, že je tu na upozorňovanie. Že nie spoluzodpovedná za to, aby spoločne s predstaviteľmi mesta hľadali riešenia. Už aj preto, aby sme my občania Slovenska tú trať nemuseli zaplatiť iba zo svojich, keď sa už rozhodli daňoví poplatníci iných štátov, že nám na ňu prispejú. Nechcem pani ministerke krivdiť, možno, že urobila pre úspešnosť projektu všetko čo vie. Tiež neviem do akej miery spôsobil súčasný stav pán primátor, ale zverejnené stanovisko ministerstva vôbec nesvedčí o snahe znižovať napätie a pochopenia svojej úlohy. Určili vinníka, čím chcú očistiť seba a pokojne nechať zaplatiť električkovú trať občanom Slovenska. Samozrejme dá sa ja tak, ale nech sa potom nečuduje aj táto vláda (ne)popularite, ktorú má u obyvateľov. Tí totiž električku potrebujú a hľadanie vinníka medzi volenými predstaviteľmi ju nezrealizuje. Možno si ani na ministerstve neuvedomujú, že takýmito upozorneniami namiesto hľadania riešení, prispieva k rozvratu spoločnosti obývajúcej spoločné územie. Samozrejme sa tiež nedá vylúčiť, že to patrí do portfólia kampane pre vlastného kandidáta na primátora mesta. A prečo nevyužiť k tomu aj električkovú trať spájajúcu prvé a tretie najväčšie mesto Slovenska: Bratislavu a Petržalku. Ale potom nečakajme, že tu budú žiť spokojní a šťastní občania.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum