Ako konštatuje vo svojom texte „O pôsobnosti obce“ JUDr. Peter Kukliš: „obec nie je homogénnou súčasťou občianskej spoločnosti a nie je, prirodzene, ani súčasťou štátneho mechanizmu. Je to de facto samosprávna verejnoprávna korporácia odlišná od štátu“.

Dá sa tiež povedať, že obec je spoločenstvom obyvateľov, ktoré si má spravovať záležitosti v území, ktoré obývajú. Samozrejme v súlade so zákonmi. Bohužiaľ, mnohé z nich často samosprávu skôr obmedzujú, namiesto toho, aby schopnosti a angažovanosť ľudí využili v prospech štátu.

O tom, že sa ani po tridsiatich rokoch nepodarilo na Slovensku dostatočne prevrátiť pyramídu vládnutia postavenú autokratickými režimami, niet pochýb. Aj to je jeden z dôvodov neschopnosti štátu pružnejšie reagovať na meniace sa podmienky. Obce si volia zo svojho stredu zástupcov, ktorí v ich mene obec spravujú. Či už samostatne, alebo v spolupráci s inými obcami, so súkromným sektorom, štátnou správou... A takýchto spoločenstiev, komunít, máme na Slovensku cca 2900.

Medzi výsady skutočnej samosprávy obce patrí aj jej personálna a mzdová autonómia. Na to, že to na Slovensku neplatí, ukazuje aj „príbeh“ jednorazového odškodnenia zamestnancov obce za dôsledky inflácie a rastu cien energie. Vôbec mi nejde o to, aby som spochybňoval pomoc občanom Slovenska v týchto komplikovaných vzťahoch. Považujem to za jednu z hlavných úloh štátu, teda centrálnej vlády, ktorá by mala prioritne podporovať občanov v núdzi a nie podporovať chudobné obce. Chcem však poukázať na nedokonalosť súčasného systému, ktorý je potrebné zmeniť a tak naplniť pôvodne zámery a ciele decentralizácie štátu.

V každej obci na Slovensku si občania priamo, alebo cestou svojich volených zástupcov, spravujú spoločný majetok a príjmy, ktoré im prináležia, na základe platných zákonov. To znamená, že nik nemá mať právo predpisovať obciam, ako budú s vlastným majetkom a vlastnými financiami nakladať. A už vôbec nie prikazovať, či má obec svojim zamestnancom dať jednorazový príspevok a už vôbec nie konkrétnu sumu. Ak sa tak deje, je to hrubý zásah do podstaty samosprávy, do jej právomocí, pretože je právom obyvateľov obce a nimi volených zástupcov rozhodnúť, či a koľko prispejú svojim zamestnancom zo spoločných zdrojov. Na základe vlastného poznania a možností.

Za zmienku stojí aj postoj Združenia miest a obcí Slovenska a ich reakcia na dohodu „sociálnych partnerov“. Zo stanoviska ministra financií sa dá usúdiť, že proti námetu na podporu nenamietali. Na celoštátnej úrovni ZMOS zastupuje obce, ktorých starostovia /-tky, primátori /-ky, majú povinnosť obhajovať záujmy všetkých svojich trvalo bývajúcich obyvateľov. Nezachytil som žiadny oficiálny protest predstaviteľov združenia voči takémuto zásahu do právomocí obcí, pričom tie mohli riešiť súčasnú krízovú situáciu aj inak, podľa miestnych podmienok. I keď k poskytnutiu podpory predstaviteľov obcí žiadny zákon nezaväzuje, postavili ich sociálni partneri pred morálnu dilemu, ak nechcú spraviť zo svojich zamestnancov dve kategórie. Jednu z tých, čo im príspevok uhradia ministerstvá v rámci preneseného výkonu pôsobnosti štátnej správy a druhú z tých, čo plnia výhradne samosprávne úlohy.

Aj tento príklad naznačuje, že nielen mnohí predstavitelia politických strán, vlády, nehovoriac o odborároch, ktorých sila rastie s centralizáciou, ale dokonca ani stavovská organizácia miestnej samosprávy dostatočne nechápe čo je, aj podľa našej ústavy, samospráva obce. Opakujem, vôbec nemám výhrady voči príspevkom pre zamestnancov obcí. O nich však majú rozhodovať občania v jednotlivých obciach, „miestna tripartita“ a nie ministri, celoštátni odborári a celoštátne organizácie zastupujúce záujmy obcí. Dá sa očakávať, že by jednotlivé obce prijali odlišné riešenia, podľa svojich možnosti a podmienok a nie normatívne celoštátne opatrenia, ktoré dohodli ľudia v obciach nežijúci a nemajúci právo na majetok a vlastné financie obcí. A ak sa už centrálna vláda rozhodla, že každý zamestnanec verejnej správy má dostať jednorazovú podporu 500 €, mala to uhradiť zo štátneho rozpočtu. Je to jej politika a aj povinnosť, voči občanom v krízových situáciách.

Pokiaľ sa to nezmení, pokiaľ nebudú mať naše obce skutočnú nezávislosť pri výkone odovzdaných úloh a teda aj personálnu a mzdovú suverenitu, ktoré im po desaťročiach totality štátna správa dlhuje, tak stále bude pretrvávať „duch národných výborov“ a nie samosprávne obce, v ktorých si trvalo bývajúci občania spravujú svoje záležitosti sami.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum