Komentáre

Prof. von Armin v knižke „Das System“ konštatuje: „Ak zastupiteľská demokracia znamená vládu ľudu a pre ľud (Abraham Lincoln) je jasné, že v súčasnosti nie je všetko v poriadku. Štát a politika sú v stave, že iba profesionálny optimista alebo pokrytec môže tvrdiť, že je to výsledok vôle ľudu. 

Máme slobodu dodržiavať zákony, ku ktorým sme nikdy nedali súhlas, obdivovať nádheru ústavy, ktorej nikto nedal legitimitu, máme slobodu ctiť si politikov, ktorých občan nevolil a poskytnúť im štedro zo svojich daní na použitie, ktoré s nami nikto nekonzultoval. Politické stotožnenie sa a uspokojovanie potrieb, ktoré by malo byť v demokracii procesom zdola nahor (od ľudí do parlamentu), je komplexne v hrsti straníckych vodcov“.

V spomenutej publikácii popisoval týmito slovami situáciu v SRN, ale tá slovenská je, z pohľadu súčasných udalostí ešte smutnejšia. Dôvod vidím nespravodlivej deľbe moci a vo volebnom systéme do Národnej rady Slovenskej republiky.

Často sa utešujeme, že máme demokraciu. To je pravda, ale demokracia má rôzne podoby. Tá naša zatiaľ nedokáže zabezpečiť prosperitu občanom na Slovensku, z ktorých mnohí buď živoria, alebo odchádzajú zo Slovenska a to napriek rastu HDP. Demokraciu majú vo všetkých štátoch Európskej únie, inak by v nej nemohli byť, ale rozdiely v prosperite sú evidentné. Výsledky spravovania štátu sú totiž závislé od schopnosti inštitúcií využiť potenciál spravovaného územia a schopnosti reagovať na meniace sa rámcové podmienky. Ak do toho nevieme dostatočne zapojiť občanov, štát pôsobí ako prázdna nádoba.

Namiesto toho, aby sme sa snažili po roku 1989 systematicky a dlhodobo aplikovať čo najviac skúseností zo štátov, ktoré prosperujú, v ktorých žijú šťastní občania a preto tam odchádzajú aj naši ľudia, sme svedkami, ale aj klientami, experimentovania vládnucich politických strán. Tie si podľa svojich nápadov prispôsobujú nielen zákony, ale aj Ústavu, bez toho, aby si to prediskutovali s občanmi. Často sa prekvapujú aj navzájom a o kvalite návrhov by mohli hovoriť tí, čo sa zaoberajú legislatívou.

Napriek rôznym predvolebným sľubom nedokázali doteraz víťazi volieb obrátiť pyramídu vládnutia (vid citát v úvode). Vládu jednej strany sme nahradili koalíciou strán a sme šťastní, ak sa nehádajú. Trochu málo na to, aby sa tu ľuďom žilo dobre. Zákony, ktoré v minulosti vychádzali zo zvykov, na ktorých sa spoločnosť dokázala zhodnúť, dnes tieto strany a straničky (často zhluky ľudí bez spoločnej ideológie, hodnôt, reprezentujúce mizivé percento občanov), si menia podľa toho, „ako sa vyspali“. Niet sa čo čudovať, že sa v tom ťažko dokážu zorientovať aj odborníci. A ak sa tento prístup preniesol do súboja s pandémiou, nemohlo nastať nič iné, ako to prežívame.

V situácii, kedy bolo najhoršie sa ukázalo, kto zabezpečuje akú takú funkčnosť tohto štátu: konkrétni ľudia, v podobe zdravotníkov, záchranárov, vedcov... a miestna samospráva, čiže zase len ľudia priamo volení občanmi. Jasne sa ukázalo, že súčasná štruktúra a funkčnosť štátnych orgánov, inštitúcií, situáciu nezvládala. Samozrejme dôvodov je mnoho a vo väčšine prípadov nie sú ani tak na vine zamestnanci štátnych inštitúcií, ale podmienky v akých pracujú. Tiež jeden z dôsledkov systematického rozkrádania spoločného vlastníctva.

Nemyslím si, že by sa mala súčasná opozícia radovať. Jej podiel viny je podstatne vyšší ako tej súčasnej koalície, pretože nedokázala v predstihu za desaťročie pripraviť na Slovensku také opatrenia, aby sme dokázali zvládať krízové situácie, aby sme naprávali škody z minulého systému a časť z ich predstaviteľov uprednostňovala osobné benefity.

Súčasný pán predseda vlády poznamenal, že krik je najmä preto, lebo táto koalícia odstránila „svine od válova“. Po tých desiatkach rokoch som obdobné heslá už počul viackrát. Stav na Slovensku naznačuje, že výmena „svíň pri válove“, asi dlhodobým riešením nebude. Riešenie, podľa mňa, spočíva v zmenšení válova, čiže presunu právomocí do miest, obcí, regiónov a v zmene možnosti prístupu k válovu, t. j. v zmene volebného systému do Národnej rady Slovenskej republiky. A ešte jednu zmenu treba vykonať. Prestať zákonmi regulovať to, ako budú mestá a obce plniť svoje samosprávne (u nás ľudovo povedané originálne) kompetencie. To neznamená, že nemajú dodržiavať hygienické, bezpečnostné a iné opatrenia, ale či vôbec, v akom rozsahu a akou formou to budú robiť nech sa dohodnú občania v jednotlivých obciach a nech im to nenormuje centrálna vláda. Tak ako je snaha neregulovať podnikateľské prostredie, to isté treba aj v oblasti samosprávnych úloh. A nie nakladať obciam ďalšie nezmyselné povinnosti, ktoré odčerpávajú zdroje obcí využiteľné pre lepšiu kvalitu života občanov.

V ére samostatného Slovenska existovala iba jedna vláda, ktorá sa vzdala časti právomocí, majetku a financií v prospech miest, obcí a regiónov. Nie rozdávaním dotácií, prerozdeľovaním daní občanov iných štátov EÚ (eurofondov), ale zmenou systému. Súhlasím s tým, že to pôsobí ako anomália, ale výnimka potvrdzuje pravidlo a efekty vtedajších opatrení tiež. Urobila to aj preto, že atmosféra v spoločnosti tomu nahrávala, mnohí jej reprezentanti o tom hovorili roky predtým a dodržali slovo, nabádala nás k tomu Európska únia v rámci prístupových rokovaní a najmä, existoval tlak zdola. Dnes odpadáva tlak Európskej únie. A preto bez politikov ochotných vziať na seba bremeno nepopulárnych opatrení, ale aj bez tlaku zospodu, sa veľkosť válova a prístup k nemu nezmení. Každý čo k nemu pričuchne, tak si ho časom obľúbi. A nemusí to byť so zlým úmyslom. Stačí sa vžiť do role Mesiáša. Tu mi nedá a musím parafrázovať múdrosť básnika a filozofa Rabindranatha Tagoreho: „nemusíš sa báť zlého tak, ako tyranských pokusov urobiť dobro“.

História ukazuje, že centralizmus nie je dlhodobo udržateľná cesta prosperity, práve naopak. Po rokoch možného úspechu nastupuje obrovský prepad. Nakoniec sme si to mnohí zažili aj my. Ak sa nenájdu politici, ktorí dokážu urobiť ďalšie kroky k vertikálnej deľbe moci (pričom podpora občanov na takúto zmenu rastie), budeme ďalšie desaťročia závidieť severským štátom, Švajčiarom,... a vyhovárať sa, že sú tam iní občania. Naozaj sú. Zo skúseností neveria centrálnym vládam a chcú viac priamo kontrolovať čo sa deje so spoločným majetkom a spoločnými peniazmi.

A nakoniec. Zmeny v spravovaní štátu, vrátiac sa k súčasnej situácii na Slovensku, výrazne zmiernia paniku z predčasných volieb a mená ministrov a možno aj predsedu vlády, nás pomaly prestanú zaujímať.