Komentáre

Pri úvahách o budúcom rozvoji územia sa bežne v územnoplánovacej praxi používajú tzv. urbanistické ukazovatele. Sú naviazané na počet obyvateľov a pomocou nich sa prognózuje odhad potreby technickej a sociálnej infraštruktúry. Tie platia všade, v rôznych štátoch a podobách a v žiadnom prípade nie sú prežitkom socializmu, ako si to niektorí myslia.

V ostatnom období poukázala analýza ZMOS na nedostupnosť potravinových predajní, najmä v regiónoch s veľkým počtom malých obcí. Iná analýza Inštitútu IstroAnalytica poukázala na nedostatok lekárov. Podľa nej chýba na Slovensku 1100 lekárov prvého kontaktu. Každé z uvedených zistení má rôzne dôvody, ale jedno majú spoločné: týkajú sa vidieckeho územia s vyšším vekovým priemerom a nižšou kúpyschopnosťou. A spoločné majú to, že je to zlyhanie centrálnych vlád, ktoré nie sú schopné nastaviť pravidlá a nástroje tak, aby nediskriminovali časť obyvateľov Slovenska. Politickí cynici môžu konštatovať, že to nie je rozhodujúca voličská základňa a že vlastne na tých možno stotisíc voličoch nestojí ich volebný úspech. Bohužiaľ, v takto nastavenom volebnom systéme, to môže byť pravda.

Som zástancom trhového hospodárstva, ale existujú situácie a oblasti, pri ktorých to trh nevyrieši. Nestačí konštatovať, že je málo lekárov, resp. že idú do zahraničia alebo že dostupnosť obchodov je výsledkom nízkej kúpyschopnosti obyvateľov časti vidieka. Je nedôstojné ako je samospráva odkázaná na pomoc obchodným reťazcom, ktoré tiež prispeli k likvidácii malých kamenných obchodíkov, pretože pritiahli tých kúpyschopnejších a pohyblivejších. Niečo podobné spôsobuje logická koncentrácia lekárov do urbanizovanejších území. To nie je kritika reťazcov, alebo lekárov. Je to ich logické správanie sa. Tiež však platí, že tam, kde zlyháva „trh“, má nastúpiť verejná správa. A to všetky jej úrovne. Tá centrálna na Slovensku preto, že má v rukách drvivú väčšinu nástrojov, nakoľko ich nebola doteraz schopná a ochotná odovzdať územnej samospráve. Tá regionálna a miestna preto, lebo sa má zo zákona starať o všestranný rozvoj územia, ktoré spravuje. Bohužiaľ, nemá k nemu všetky potrebné rozhodovacie a finančné nástroje a opäť narážame na nedokončenie procesu decentralizácie a prepojenie zodpovednosti, právomoci rozhodovať a dostupnosti nástrojov.

V prípade nedostatku lekárov je na centrálnej vláde a vyšších územných celkoch, aby definovali ich sieť, dostupnosť pre občanov. Spomínané urbanistické ukazovatele hovoria o tom, že na každých 2000 obyvateľov by mala existovať ambulancia. Spolu s obcami potom môžu riešiť priestorové podmienky a možnosť dopravy. Je na ich politickej zodpovednosti aké nástroje, aj nepopulárne, použijú, pretože rozhodujúce je, aby mali občania vidieka dostupnosť základných služieb, nakoľko roky platia štátu dane a odvody. Ak platia málo, treba platiť viac, ale aj poskytovať kvalitnú službu. To nie je utópia. Napríklad Švajčiari nesúhlasili v referende o znížení daní práve preto, že sa báli zhoršenia dostupnosti služieb, s ktorými sú spokojní.

Ak v prípade tzv. potravinových púští apeluje ZMOS na Vládu, robí tak správne. Aj podľa urbanistických ukazovateľov by mali existovať potraviny a zmiešaný tovar o rozlohe cca 100 m2 na 1000 obyvateľov. Ide však o to, čo od vlády požaduje. Dotovať niektoré predajne nepovažujem za vhodné riešenie, pretože to okrem narušenia rovnováhy trhu zvyšuje závislosť obcí na centrálnej vláde, ktorej ideológia sa mení tak často ako klimatické podmienky.

Všetkým, asi mimo predstaviteľov centrálnej vlády je zrejmé, že podfinancovanie územnej samosprávy je, voči úlohám ktoré musí plniť, veľké. A rastie rastom nových úloh. A zrejmé je aj to, že z dôvodu pandémie bude čoraz viac v ohrození poskytovanie viacerých služieb, ktoré občanom poskytoval súkromný sektor. Tak isto sa mení správanie sa občanov, napr. zvýšenie nakupovania online, rast telemedicíny, apod. Dá sa očakávať, že po uvoľnení situácie sa rýchlejšie do „normálu“ dostanú urbanizované oblasti a vidiek opäť utrpí. Preto sa netreba snažiť o čiastkové opatrenie - novú dotačnú schému, ale je nevyhnutné upraviť systém financovania miest, obcí, ale aj vyšších územných celkov. Je potrebné zvýšenie ich vlastného príjmu a zmeniť systém finančného vyrovnávania nielen zdrojov/príjmov (solidarita miest, obcí, VUC) , ale aj sociálno-ekonomických a geograficko – topografických záťaží v území, čo je úlohou centrálnej vlády.

Je nevyhnutné zmeniť rámcové podmienky pre spravovanie a rozvoj územia. Slovenská republika je jedným z najcentrálnejšie riadených štátov Európy. Kroky z rokov 1998 -2006 síce zlepšili situáciu, ale zďaleka nestačia. Viac decentralizácie Slovenska môže priniesť podľa OECD až 10 % rast HDP. Čiže je to stratégia, ktorá pomôže riešiť aj spomínané problémy. Točenie sa v kruhu a poukazovanie na chýbajúcich lekárov, chýbajúce predajne nič nerieši. A keďže je drvivá väčšina nástrojov na zmenu v rukách vlády a parlamentu, je úplne zrejmé, že stav, v ktorom sa nachádza slovenský vidiek, je zlyhaním centrálnych vlád, absencie regionálnej politiky s konkrétnymi opatreniami prispôsobenými miestnym podmienkam.

Paradoxom súčasného stavu časti vidieka na Slovensku je, že jeho obyvatelia platia systému, alebo platili v minulosti a teraz dostanú väčšinou veľmi nízky dôchodok, pričom im systém nevie poskytnúť aspoň základné služby. Ak nemáme silu alebo vôľu meniť zásadne systém a tým podporiť dostupnosť služieb, možno by sme mali občanom v takýchto územiach zrušiť všetky dane a poplatky. Aj také príklady vo svete existujú. Bolo by však smutné aplikovať ich v strede Európy, v jednom z bohatších štátov sveta. Ak by sme však podstatne viac peňazí nechali na miestnej úrovni, uskutočnili ďalší krok fiskálnej decentralizácie, nevymýšľali zlučovania obcí, ale vďaka presunu zodpovednosti do územia realizovali redukciu štátnej byrokracie a ušetrené peniaze nechali v území, ľudia na vidieku si určite poradia. O ich schopnostiach netreba pochybovať. A nástroj na zmenu systému máme v rukách práve teraz. Volá sa Plán obnovy.