Komentáre

Hlavným motívom transformácie Slovenska po roku 1990 bola premena centrálne riadeného a nedemokraticky spravovaného štátu na štát demokratický, so silným vplyvom občanom s využitím dvoch stratégií: liberalizácie a decentralizácie. Ich realizáciou sa mali, okrem iného, vytvoriť podmienky pre aktivizáciu miestnych komunít.

Cieľom bolo obnoviť prirodzené prostredie, desaťročia predstaviteľmi totalitných režimov likvidované. Prostredie, v ktorom sa prepojením miestnej samosprávy a podnikateľských subjektov naštartuje rozvoj obcí a miest, s využitím ich endogénneho potenciálu, a tým rozvoj štátu ako celku. Úloha centrálnej vlády sa mala zamerať na obhajobu a ochranu štátu smerom navonok, na zabezpečenie spravodlivosti pre občanov, na vytváranie čo najlepších podmienok pre rozvoj samosprávnych celkov a cieľavedomom umiestňovaní verejných investíciami celoštátneho významu v oblasti vzdelávania, zdravotníctva, technickej infraštruktúry,...

Cieľom bolo tiež opustiť prídelové hospodárstvo a prerozdeľovacie mechanizmy, ktoré degradovali schopnosti občanov a de facto vytvárali priestor pre neschopných ľudí. Postupne sa mal odstrániť systém založený na prosbách o pomoc, na almužnách, na selektívne prideľovaných dotáciách. Takýto prístup síce môže dočasne oddialiť úpadok krajiny, jej degradáciu a devastáciu, ale spôsobuje mravný úpadok obyvateľov, pretože ničí odvahu, iniciatívu, likviduje sebestačnosť a zodpovednosť, čo spôsobí stratu konkurencieschopnosti.

Stav po viac ako 30 rokoch transformačného procesu na Slovensku nie je nijako oslnivý. Posledné kroky plniace obe uvedené stratégie sa realizovali pred takmer 20 rokmi a aj to je dôvod prečo nedokážeme reagovať na meniace sa podmienky. Pretrvávajúca byrokracia, charakteristická pre štátnu správu, sa naplno prejavila aj počas pandémie. Či už v oblasti ochrany zdravia, alebo pri zavádzaní kompenzačných mechanizmov a citeľný posun vpred, napríklad pri testovaní alebo vakcinácii, nastal najmä ak sa do toho vložila samospráva.

Staronová vláda chce pokračovať v plnení svojho pôvodného programového vyhlásenia. V parlamente ju podporuje ústavná väčšina a preto niet pochýb, že získa podporu. Je na čase pripomenúť si čo sľúbila, v rámci inštitucionálnych zmien. Okrem iného sa zaviazala:

• vytvoriť komisiu pre komplexnú reformu verejnej správy, čo ešte samo sebe neznamená jej realizáciu v tomto volebnom období, ale aspoň by sa mohla dlhodobejšie vyjasniť miera zmeny,
• posúdiť zmenu územnosprávneho usporiadania a súdiac podľa volebných programov vládnych strán mysleli sa tým všetky tri úrovne: miestnu, regionálnu, centrálnu,
• posúdiť požiadavku na dostatok financií pre územnú samosprávu a zmenu jej financovania, čo je základ skutočnej samosprávnosti, avizované úvahy o mene v dani z nehnuteľnosti ani zďaleka problém neriešia,
• chcela zmeniť financovanie sociálnych služieb, ale aj posúdiť financovanie regionálneho školstva,
• posúdiť volebný systém, čo by výrazne prospelo k diskusiám o odstraňovaní regionálnych disparít,
• uviesť do života zmeny v oblasti regionálnej politiky, k čomu vzniklo aj nové ministerstvo, ktoré sa však trápi najmä svojimi internými problémami.

Nič z týchto sľubov sa doposiaľ nezrealizovalo. Dá sa predpokladať „vládna odpoveď“: „lebo pandémia“. Niet pochýb, že táto neočakávaná a tragická skutočnosť zamiešala karty. Na druhej strane nič nebránilo tomu, aby sa časť odborných kapacít systematicky venovala uvedeným záväzkom. Bohužiaľ, stratili sme rok a možno aj Plán obnovy a nová Partnerská dohoda o čerpaní eurofondov by sa mali o čo oprieť.

Čo je horšie stále zabúdame, že bohatstvo štátu, jeho obyvateľov, závisí najmä od inštitúcií. Od ich štruktúry, právomocí, zodpovednosti a kvality. A ak ich zmenu nechceme alebo nemôžeme financovať z eurofondov, je potrebné využiť, vďaka eurofondom ušetrené, prostriedky štátneho rozpočtu. Konzervovanie byrokraticky riadeného štátu, s nízkou priamou zodpovednosťou občanom, ale aj strach zo silnej miestnej samosprávy, spôsobuje mravný úpadok, podporuje klientelizmus a korupciu a obmedzuje využitie prírodného, ale aj ľudského, kapitálu. Volanie po vedomostnej spoločnosti, ale aj reči o odstraňovaní regionálnych disparít vždy skončia na obmedzených schopnostiach štátnej byrokracie.

Rekonštruovaná vláda má druhú šancu naplniť to hlavné zo svojho programového vyhlásenia vlády a tým výrazne obmedziť aj do budúcnosti snahy o „ukradnutie štátu“. Myslím tým spravodlivú vertikálnu deľbu moci v štáte. Inými slovami obrátenie pyramídy spravovania štátu, ktorej stabilnou základňou je silná samospráva. Zároveň to bude najlepšia odpoveď na zúfalé pokusy vrátiť sa späť tých, ktorí boli pri mravnom úpadku na Slovensku, ktorí svojim prístupom už počas mnohých rokov ukázali, že si nevedia predstaviť nič iné ako centrálne a autoritárske riadenie štátu. Štátu, ktorý je predurčený na rozklad, pretože sa skôr či neskôr naplní zákon byrokracie: „síce platí, že ak pridáte moc, generujete ďalšie príjmy, ale tiež platí, že ak pridáte veľa moci, náklady na byrokraciu začnú pojedať príjmy. Odpor voči prejedaniu príjmov porastie a kombinácia vnútorného aj vonkajšieho tlaku začne rúcať systém. Každý centralisticky postavený štát príde k bodu, keď je správna byrokracia drahšia, ako dokáže generovať príjmy cez daňové a poplatkové povinnosti, ktoré uvaľuje na občanov a podnikateľov. Táto ekonomika, založená na expanzii byrokracie spôsobí nakoniec rozpad systému“.

Staronová vláda by sa azda mohla inšpirovať názorom Tomáša Baťu, ktorý svojho času povedal: „najvznešenejšou úlohou vedúcich osobností štátu je prebudiť a uvoľniť životnú silu obyvateľstva a riadiť tieto sily tak, aby pomáhali sebe aj štátu, k blahobytu. Jediným prostriedkom k naplneniu tohoto cieľa je nechať samosprávne zväzky žiť z vlastných prostriedkov“.