Pandémia, ale prebiehajúce spoločenské zmeny, robia život zložitejším. Pre niektorých sú výzvou, pre iných prinášajú neistotu. Nielen v súkromí, ale aj v práci. Ak sa k tomu pridá aj chaos v politike, stres občanov narastá.

Dôsledkom je, že sa celé generácie občanov Slovenska obracajú do minulosti. Nostalgia za istotami, „bezpečnosťou“, volanie po starých dobrých časoch je tu stále prítomná a v rôznej forme sa prenáša na „mladšie ročníky“.

Od „nežnej“ sa mnoho nezmenilo. Stále nás ovládajú rôzne kolektivistické a celoplošné scenáre, čierno – biele videnia sveta. Ich šírenie cestou médií, sociálnych sietí, polarizuje a často až radikalizuje priestor, v ktorom žijeme. Východisko z tejto situácie neexistuje, pokiaľ nepríde k zmenám, ktoré nám umožnia existovať v prostredí s možnosťou realizácie vlastných, individuálnych, scenárov života. Pred rokom 1989 sa mnohí vzdali svojich vízií, pretože neboli v súlade s predstavami vládnucej strany, ňou nastavených pravidiel a tisíce ich emigrovali. Po roku 1989 sa pootvorili možnosti opäť hľadať svoju cestu, realizovať vlastnú predstavu života. Desaťtisíce občanov Slovenska ju uchopili a odišli, tento raz už slobodne, za ňou do zahraničia. Darmo sa snažíme aby sa vrátili, ak tu nenájdu porovnateľné podmienky a nedokážu realizovať svoju predstavu o živote. Iní dokážu svoje vízie realizovať doma a začína byť o nich, aj vzhľadom na meniace sa podmienky a našťastie, čoraz viac počuť. Dokázali svoje predstavy pretaviť do obchodných rozhodnutí, do rozvoja svojich spoločností a dokonca pomáhať aj iným. Bohužiaľ, narážajú na mnohé prekážky, ktoré spôsobuje, kvôli rozhodnutiam volených predstaviteľov občanov, nadmerná regulácia, komplikované mechanizmy a prežívajúci „vrchnostársky“ postoj.

To, čo platí pre individuálne vízie, by malo platiť aj pre obce a mestá na Slovensku. Každá obec, každé mesto je „individuálny príbeh“. Jeho správa a rozvoj nemajú byť normalizované. Samospráva má mať možnosť zvoliť si tú najvhodnejšiu formu samospravovania. Ani v tomto prípade však centrálne vlády nedokázali nastaviť vhodné rámcové podmienky. Nedokázali vytvoriť priestor pre rôzne organizačné formy, výrazne posilniť ich kompetenčnú a finančnú autonómiu. Naopak, snažia sa o zvyšovanie svojho vplyvu. Namiesto toho, aby umožnili realizáciu scenára „hodnota za peniaze“ na miestnej úrovni, pokračujú metódou neefektívneho prerozdeľovania verejných financií zo štátneho rozpočtu a „míňania“ dotácií z Bruselu. Vymýšľajú nové celoštátne programy v oblastiach, ktorých zodpovednosť má byť výhradne na miestnej úrovni a úlohou centrálnej vlády je nastaviť vhodné podmienky. Podstatne vyššia autonómnosť samospráv a dobre nastavené pravidlá sú dôležité najmä preto, aby jednotlivé mestá, obce, mohli po diskusii a dohode ich občanov realizovať svoje vízie samostatne alebo na základe obojstranne / viacstranne výhodnej spolupráce s inými mestami, obcami, súkromnými partnermi. Bez toho, aby museli „prosíkať“ centrálnu vládu.

Je najvyšší čas odstrániť unifikované byrokratické prístupy a metodiky. Bez toho „inovácia“ nie je možná. Iba zásadná zmena spravovania štátu vytvorí priestor pre individuálne, ale aj komunitné vízie, umožní využiť, kreativitu a šikovnosť jednotlivcov. Mohla by nám stačiť generáciami zažitá skúsenosť s neschopnosťou centrálne riadeného a spravovaného štátu, či už jednou alebo viacerými politickými stranami. Výsledkom je na jednej strane rast zadlžovania budúcich generácií a na druhej rast chudoby a neschopnosť využiť prírodný a ľudský potenciál miest a obcí.

Postupne sa naučíme žiť s vírusmi a ocitneme sa v bode zlomu. Buď sa vyberieme retrocestou, budeme obnovovať „staré a nefunkčné“, zachováme pôvodné hierarchie a za pár rokov sa ocitneme v ďalšej, možno ešte väčšej kríze, alebo nastúpime cestu „inovácií“, rešpektujúc známe, ale aj očakávané, trendy. Cesta inovácií je určite zložitejšia a viac, najmä politicky, riskantná ako šírenie nostalgie a prikrášľovanie minulosti. Žiada si „odvážnych“ ľudí, skutočné politické elity, lebo iba vďaka nim je možné dosiahnuť zmenu rámcových podmienok.

Na Slovensku je potrebná aj zásadná “inovácia“ štruktúry inštitúcií spravujúcich v mene občana spoločný štát. Príkladom by mala ísť centrálna úroveň, ktorá má nielen v rukách všetky nástroje, ale je zodpovedná na neefektívnosť spravovania a zadlžovanie ďalších generácií. Iba v prípade ak sa príde k jej zásadnej reforme, môžu mať jej predstavitelia mandát požadovať zmeny od miestnej úrovne, ktorá dnes minimálne prispieva k verejnému dlhu a musí pravidelne prijímať nepopulárne rozhodnutia z dôvodu jej podfinancovania. Je preto smutné, že aj súčasná vládna koalícia rozširuje centrálnu byrokraciu, nejaví ochotu posilniť príjmy miest a obcí a zároveň v Pláne obnovy odporúča zlučovanie malých obcí. Pričom je zrejmé, že zlúčením chudobných obcí v existujúcom systéme, nevznikne bohatá obec, zatiaľ čo zásadnou zmenou štruktúry inštitúcií na centrálnej úrovni je možné ušetriť značné finančné zdroje, ktoré sa dajú využiť pre služby občanom, ale aj na náklady spojené s reformou územnej samosprávy.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum