Komentáre
- Podrobnosti
Politika sa často odkláňa od preferencií občanov a centrálna vláda nie je schopná pružne reagovať na potrebné zmeny. Túto realitu pociťujú občania podstatne viac v mimoriadnych situáciách aká panuje v súčasnosti. Ako píšeme v knižke „30 dôvodov prečo pokračovať v decentralizácii“ (www.komunal.eu), reťaz medzi občanom, vládou, parlamentom, výkonnými orgánmi a opäť občanom je príliš dlhá. Riešením je skrátenie tejto reťaze všade, kde sa dá.
Preto sme sa v predchádzajúcom komentári venovali, popri pokračovaniu vo vertikálnej deľbe moci (decentralizácii všetkými formami), aj potrebe zmien volebných systémov, ako jednému z hlavných predpokladov zmeny v spravovaní štátu. Cieľom je snaha o väčšiu efektivitu využívania potenciálu Slovenska a obmedzenie presadzovania osobných záujmov politikov.
Politici a politické strany neobhajujú iba záujmy občanov, ale sledujú aj vlastné ciele, bez ohľadu na motiváciu. Príkladom je súčasná diskusia o podobe a prerokovaní štátneho rozpočtu. Pred voľbami sľubovali strany aj tejto vládnej koalície minimalizáciu skrátených prerokovaní, ale aj znižovanie daňovo – odvodového zaťaženie, obmedzovanie dlhu a efektívne využívanie verejných zdrojov. Po roku už obhajujú iné záujmy. Hovoria o zvyšovaní daní, pokojne sú ochotné zvyšovať dlh a je teraz jedno či o jednu, dve alebo tri miliardy, vytvárajú ilúziu, že následne príde k úsporám. Dokonca sa dozvieme, že rozdávanie peňazí je nepopulárne opatrenie. Je to dôsledok toho, že už sú pri moci a môžu presmerovať daňové a iné príjmy svojim „klientom“, s cieľom získať ich podporu v nasledujúcich voľbách. Majú v Národnej rade pohodlnú väčšinu a to ich nenúti dodržiavať vlastné sľuby a záväzky. Ak narazia nositelia porušovania vlastných sľubov na opozíciu v koalícii, okamžite sa vyhrážajú rozpadom vlády a nástupom „zla“. Takto sa navzájom držia v šachu, nik nechce byť hlavným vinníkom, pričom v zásade každý z nich si chce užívať výhody „mať moc“. Je jasné, že využijú všetky možnosti, aby zmenu svojho postoja odôvodnili vonkajšími okolnosťami. Ani v súčasnosti nemusia platiť žiadne princípy efektívneho hospodárenia, čo vyčítali predchodcom, „lebo pandémia“. Naviac nositelia moci predpokladajú a správne, že aj súčasní opozičníci by robili to isté a preto, s väčšinou v parlamente za chrbtom a našimi pravidlami pre úspešnosť referenda, sa neboja priveľkého ataku z ich strany a necítia potrebu výrazne meniť svoje zámery. K rastu zodpovednosti a tlaku na efektivitu neprispieva ani miera centralizácie rozhodovania o finančných zdrojoch a nastavený (ne)systém prerozdeľovania, ktorý poskytuje veľký rozsah pre subjektívne, stranícko – politické, rozhodovanie.
To čo absolútne zlyháva, je predstava o prínosoch konkurenčného súboja koalície a opozície. Tá by sa mala pozitívne prejaviť v kvalite formálnych aj neformálnych pravidiel. Súboj opozície a koalície však neprináša očakávané efekty a má to aj logiku. Opozícia chce vyhrať najbližšie voľby a uchopiť moc. Ak by sa teda chovala priveľmi konštruktívne, vylepšovala koaličné návrhy, zhoršovala by svoje šance na zvolenie. Naviac jej hrozí, že by podporila koalíciu, nakoľko tá by získala u voličov body aj za to, že sa vie dohodnúť. Tie občasné výkriky opozície ako podporila „dobré zákony“ sú iba výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Preto je nosnou činnosťou opozície torpédovať koalíciu, odvolávať premiéra, ministrov, snažiť sa o predčasné voľby alebo zahlcovať priestor vlastnými reformami, o ktorých vopred vedia že sa im ich nepodarí presadiť. Skrátka vyrušovať za každú cenu a realizovať heslo: „keď ich nepresvedčím aspoň ich domotám“. Otázka teda znie: čo s tým?
Niektoré odporúčania sme naznačili v publikáciách (www.komunal.eu). Ide najmä o presun kompetencií a financií na miestnu a regionálnu samosprávu, posilnenie priamej demokracie a prehodnotenie uplatnenia referend, povinnosť prevziať úrad alebo trh pre dobrých politikov a pod. K tomu by sme pridali námet priamej voľby opozície občanmi, ku ktorému nás inšpiroval príspevok profesora R. Eichenbergera z Univerzity Fribourg. Samozrejme je to s určitou mierou zveličenia, vzhľadom na iné spravovanie Švajčiarska. V skratke to znamená, že opozičnú politiku by v mene občanov vykonávali osobitne volení špecializovaní oponenti. Takto volená opozícia by mala podstatne viac motivácie predkladať konštruktívne návrhy na zlepšenie politiky vládnucich strán a zároveň by ju pri práci nevyrušovali úvahy o uchopení moci.
K námetu nás inšpirovala aj pozícia už dnes existujúcich oficiálnych oponentov / kontrolórov vládnej politiky, napr. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, alebo Najvyšší kontrolný úrad, verejná ochrankyňa ľudských práv,... Dokonca niektorí ich predstavitelia sú volení Národnou radou SR. Nemajú však žiadny mandát na zmeny pre spoločnosť „škodlivých návrhov“ a preto môžu byť ich správy, odporúčania, pokojne vládnucimi stranami „beztrestne“ ignorované a dôsledky znášajú občania.