Komentáre
- Podrobnosti
Argumenty pánov ministrov Budaja, Gröhlinga o potrebe vyňatia ich regionálnych inštitúcií z okresných úradov sú jasným dôkazom, prečo bola opätovná integrácia špecializovanej štátnej správy pod ministerstvo vnútra nesprávna. Bolo to rýdzo mocenské rozhodnutie s cieľom posilniť si vplyv v území, prostredníctvom vládou menovaných zástupcov „víťazov volieb“.
Integrácia bola previazaná s neefektívnym čerpaním eurofondových zdrojov a jej dôsledky spôsobili viac škody ako úžitku. Súčasťou bolo také ohlupovanie ľudí ako napríklad nahradenie krajského úradu okresným úradom v sídle kraja.
Výsledkom týchto mocenských hier a „míňania eurofondov“ je tragická úroveň kvality vzdelávania a kvality životného prostredia, rast regionálnych disparít, čierne stavby, environmentálne záťaže na Slovensku, ale aj rôzne formy bezpečnostných ohrození a mohli by sme pokračovať. S tým musia, v takomto zle nastavenom systéme, zápasiť súčasní ministri. Netreba zabudnúť, ako neboli pripravené integrované úrady miestnej štátnej správy v čase jednotlivých vĺn pandémie a ako potrebujeme v nových podmienkach nanovo nastaviť opatrenia v oblasti civilnej ochrany a bezpečnosti občanov.
Súčasné argumenty pánov ministrov a mnohé ďalšie v rokoch 2002 – 2004 presvedčili vtedajšiu vládnu koalíciu, že jediným riešením v prospech občana, zvyšujúcim zodpovednosť za rezort (v tých oblastiach, ktoré nie je vhodné a možné decentralizovať a kde zodpovednosť preberajú volené orgány občanov), je komplexné podriadenie štátnej správy v území konkrétnemu ministrovi. Ten nech posúdi ako kvalitne a efektívne plniť úlohy, ako rozmiestniť inštitúcie v území podľa kritérií poskytovania kvalitných služieb v jeho rezorte, či už pre štát ako celok, alebo pre občana. A aj podľa toho, koľko úloh ostane centrálnej vláde a koľko úloh bude mať v zodpovednosti územná samospráva. V takto organizovanej správe je možné viesť politické diskusie medzi ministrom a volenými orgánmi samosprávy o zlepšovaní, revízii, reformách systému a zohľadňovať pritom aj regionálne odlišnosti.
Minister musí mať právo rozhodnúť o štruktúre správy a to bez ohľadu na to koľko máme okresov. Tie boli opäť len mocenským rozhodnutím vtedajšej vlády, bez logiky a efektivity a v čase (1996), keď sa proti silnej územnej samospráve bojovalo všetkými spôsobmi. Vytvorili sa nezmyselné bariéry (hranice, deľba úloh, financovanie) a namiesto toho aby sme ich odstránili, tak k nim prispôsobujeme systém spravovania štátu. Opäť raz neriešime príčinu, ale dôsledky. Niet sa čo čudovať, že neefektívny systém pretrváva. Mimochodom, súčasťou vtedajšej zmeny bolo zrušenie integrovaných okresných úradov, ktoré presadzujú nielen obaja páni ministri, ale aj zámer v novej stavebnej legislatíve a aj územná samospráva.
Pred 15 rokmi toľko presadzovaná fyzická dostupnosť úradov miestnej štátnej správy pomaly stráca, vďaka digitalizácii, na význame. A ak existujú v niektorom rezorte špecifické dôvody, nech posúdi príslušný minister ako ich bude riešiť. Niet dôvodu kvôli jednému - dvom špecifikám deformovať celý systém. Apropo, už v období dezintegrácie, pred 15 rokmi riešili takmer 90% všetkej agendy potrebnej pre občana miestne samosprávy. Dnes v čase digitalizácie je to percento možno navýšiť. A ak sa niektoré súčasné riešenia, ako napríklad klientske centrá osvedčili, z dôvodu súčasnej dostupnosti, treba ich zachovať, resp. rozšíriť. Nakoniec vytvoril ich nielen štát, ale aj mestá a niet dôvod hľadať prepojenie systémov, ak to občanom pomôže. Určite by diskusia o zmene spravovania štátu viedla aj k úvahe o zmene zákona o organizácii ministerstiev, odstráneniu duplicít, revízii ich počtu. „Salámová metóda“ novelizácii zákona je cestou do pekla. A určite by sme dostali aj viac odpovedí ako implementovať eurofondy a Plán obnovy.
Iniciatívy pánov ministrov sú ďalším dôkazom potreby zmeniť spôsob spravovania štátu. Už na základe slovenských skúseností, ale aj vo väzbe na našu mentalitu, vzhľadom na nové trendy a rýchlo sa meniace podmienky. Je veľká škoda, že namiesto toho, aby sme už mali na stole návrh zmien v kompetenciách, štruktúre inštitúcií, financovania, čo sľúbila pred viac ako rokom súčasná vláda, musíme byť svedkami personálnych atakov, urážaní sa, koaličných sporov, ale aj presadzovania vlastných snov bez diskusie s tými, ktorých sa to týka. To určite občanom nič neprinesie, iba ak odpor k politikom. Už dávno mohla byť na stole „architektúra zmeny“, ktorá sa dá realizovať aj po etapách, ale s jasným cieľom a výstupmi. Abdikácia vlády na systémové zmeny otvára priestor pre rôzne návrhy prijímané pod tlakom verejnej mienky a často zhoršujúce súčasný, už aj tak nelichotivý, stav verejnej správy. Vytvára sa tým atmosféra, ktorá skôr dáva za pravdu Platónovi, ktorí ohodnotil demokraciu ako jednu zo zlých foriem vládnutia.
Treba stále pripomínať, že bohatstvo územnej jednotky nie je závislé od nerastného bohatstva, ale od kvality inštitúcií, ktoré ju spravujú. To platí pre úroveň štátu, vyššieho územného celku ale aj obce. Ten náš model integrovanej miestnej štátnej správy nikdy nebol a nie je garanciou kvalitne poskytovaných služieb, vytvárania podmienok pre využitie potenciálu našich regiónov.