Daň z ubytovania si zaslúži revíziu aj v kontexte s celkovou zmenou financovania obcí

Daň za ubytovanie zmierňuje záťaže destinácií

Vo väčšine štátov Európy, kde obce a mestá pociťujú záujem návštevníkov, existujú rôzne dane za ubytovanie.

Turista, návštevník, platí za ubytovanie v obciach Španielska, Talianska, Nemecka, Chorvátska, Francúzska, Holandska, Rakúska, Poľska,.. Je to jednak reakcia na zvýšenú záťaž miestnych rozpočtov, ale aj pre tieto obce nevhodné mechanizmy financovania, ktoré túto záťaž dostatočne nezohľadňujú. Cestovný ruch síce prináša značné príjmy, širšiu štruktúru služieb, pracovné miesta,...ale výnosy z neho (dane z príjmu, daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane,...) nekončia v destinácii cestovného ruchu a kritériá ich prerozdeľovania dostatočne nezohľadňujú záťaže obcí, miest, regiónov, ktoré potom musia znášať trvalo bývajúci obyvatelia. Rovnako platí, že tí čo ubytovávajú, nie sú zavádzaním daní a poplatkov nadšení. Napätie medzi oboma záujmami pretrváva. V niektorých „vychytených“ destináciách vznikla nová dimenzia napätia rozšírením prenajímania bytov, často ilegálne. To viedlo k diskusiám a návrhom na zákaz ich prenajímania na rekreačné účely. Príkladom je hlavné mesto Mallorcy, Palma, kde začala výrazne rásť táto forma ubytovania (+40% za 5 rokov). Určite by sme aj na Slovensku vedeli definovať destinácie, kde takáto forma ubytovávania existuje a je sprevádzaná daňovými únikmi.

Tak ako je to v demokracii zavedené, nakoniec o existencii dane/poplatku, o základe dane a sadzbe rozhoduje zákonodarca. To sa udialo aj na Slovensku v rámci fiskálnej decentralizácie (2004), v zákone o miestnych daniach a poplatku za komunálny a drobný stavebný odpad.

Slovenský zákon nerozlišuje pri stanovení sadzby dane druh a štandard ubytovacieho zariadenia

V jednotlivých štátoch existujú rozdiely pri stanovovaní sadzby dane. V niektorých štátoch je sadzba definovaná obdobne ako na Slovensku, v iných je orientovaná na štandard ubytovania, alebo ju tvorí % podiel na cene ubytovania. V niektorých štátoch zákonodarca definoval mestá, územia, kde je možné daň vyberať, čiže neumožnil celoplošné zavádzanie dane.

Podľa zákona o miestnych daniach je na Slovensku predmetom dane za ubytovanie (platí ju fyzická osoba, ktorá sa ubytuje) zariadenie ako hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie, turistická ubytovňa, chata, stavby na individuálnu rekreáciu, ale aj rodinný dom, byt v bytovom dome, rodinnom dome. Základom dane je počet prenocovaní a sadzba sa stanovuje v eurách na osobu vo všeobecne záväznom nariadení obce, schváleným obecným zastupiteľstvom. Obec môže stanoviť rôznu sadzbu pre časti obce, resp. pre jej jednotlivé katastrálne územia. Z uvedeného je zrejmé, že naša legislatíva na jednej strane umožňuje všetkým obciam zaviesť daň z ubytovania, umožňuje obciam územne rozlíšiť sadzbu dane, ale nerozlišuje druh, štandard ubytovacieho zariadenie.

V rámci diskusie o čiastkových úpravách systému financovania územnej samosprávy odporúčame upraviť aj daň z ubytovania

Programové vyhlásenie vlády hovorí o posúdení zmeny financovania územnej samosprávy, ale aj zámere zmeny stanovenia základu dane pri daniach z nehnuteľností. Tým príde k novelizácii zákona o miestnych daniach. Preto považujeme za vhodné, v rámci prípravy a diskusie o novele zákona, diskutovať aj o dani z ubytovania. V rámci nej odporúčame ponechať rozhodnutie o zavedení dane na miestnu samosprávu, ale zároveň zaviesť možnosť upraviť sadzbu dane podľa kategórie jednotlivých zariadení. Obec by mohla lepšie diferencovať, vo väzbe na svoju stratégiu podpory rozvoja rôznych foriem turizmu, sadzby dane pre napr. hotel s piatimi hviezdičkami, turistickou ubytovňou, ubytovaním v súkromí, bez ohľadu na polohu zariadenia. Rovnako by mohla reagovať na rast prenajímania bytov, apartmánov, turistom. V prípade, že by sa daň z príjmu fyzických osôb stala miestnou daňou (pozri https://www.komunal.eu/sk/komentare/217-financovanie-uzemnej-samospravy-iv), by mohla obec pri stanovení sadzieb dane z ubytovania zohľadniť aj výnosy tejto dane. Nakoľko sa jedná o miestnu daň, je na zváženie či by mal zákonodarca sadzbu dane regulovať. Navrhovaná úprava prispeje k zvýšeniu spravodlivosti, flexibility, posilní rast vlastných príjmov a zvýši motiváciu na lepšie využitie endogénneho potenciálu obcí, miest a tým aj regiónov a Slovenska ako celku.

Je na čase komplexná diskusia o zmene miestnych daní a poplatkoch

Obdobne ako pri daniach zo stavby, aj pri dani z ubytovania, dochádza k prekrývaniu daňovej právomoci štátu a daňovej právomoci obce. Vlastník platí, napríklad v prípade prenájmu, štátu daň z príjmu a obci daň z nehnuteľností, resp. daň z ubytovania. Tento prekryv v sebe obsahuje konflikt záujmov medzi investormi, vlastníkmi a obcami. Stavbárska lobby argumentuje v prospech nízkych sadzieb alebo zrušenia dane podporou výstavby, obce argumentuje pri stanovení sadzieb potrebou úhrady naviac nákladov spojených s cestovným ruchom. Tomuto konfliktu záujmov by bolo možné zabrániť, ak urobíme daň z nehnuteľnosti nezávislou od dane z príjmu. A to otvára otázku či je dobrým rozhodnutím definovať základ dane z nehnuteľnosti na princípe hodnoty, inými slovami, či z nej spraviť majetkovú daň.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum