Komentáre
- Podrobnosti
„Primátori a starostovia Združenia miest a obcí Slovenska žiadajú vládu o komplexné riešenia, ktoré majú pomôcť v situácii s marginalizovanými rómskymi spoločenstvami. Tiež požadujú účinnejšie riešenie problematiky záškoláctva a neplatičstva, ktoré sa v konečnom dôsledku premietajú do úžery v týchto komunitách.“
Tak ako mnohé iné celonárodné reformy, najmä v sociálnej oblasti, aj táto, po ktorej volá ZMOS, je vopred odsúdená na neúspech. Akoby nestačilo poučenie z posledných tridsiatich rokov, kedy sa touto problematikou „intenzívne“ zaoberali všetky centrálne vlády. Napriek obrovským dotáciám a úsiliu viacerých aktérov, stále blúdime v začarovanom kruhu a životné podmienky tých najchudobnejších sa nezlepšujú. Práve naopak podiel ohrozených skupín obyvateľstva rastie. V niektorých krajoch dosahuje podiel obyvateľov pod hranicou chudoby takmer 20%. Ak by sme tento podiel vykazovali podľa prirodzených a homogénnych regiónov je to omnoho viac. A to je dôsledok centrálneho riešenia regionálnej a miestnej problematiky. Celý doterajší systém podpory spôsobil iba rozdelenie spoločnosti na dve kategórie ľudí. Tých, čo pracujú a majú predstavu o svojej budúcnosti a tých, čo sú nahnevaní, frustrovaní a závislí od sociálnej podpory od tých druhých a preto sú živnou pôdou pre extrémistov.
Skúšať ďalší národný program v regionálnej problematike je „samovraždou“. Ako by sme stále nechceli vidieť, že centrálne riadenie tvorí iba chaos, v ktorom nik nevie, kto je za čo zodpovedný. Zodpovednosť sa stráca v pavučine byrokracie a v riešení „koordinácie“. Inými slovami zbavovanie sa zodpovednosti. Centrálne riadenie je neflexibilné, pomalé a platí, že čím väčší úrad, tým spomalenejšia reakcia na riešenie problémov. Centralistický prístup neumožňuje experimentovať, hľadať riešenia „šité na mieru“ občanom jednotlivých obcí, miest a regiónov, lebo v území chýbajú nástroje a zdroje. Nehovoriac o tom, že čím je úrad vzdialenejší, nielen kilometricky, ale najmä zodpovednosťou, tým je vzdialenejší od reálnych problémov.
Prečo si nechceme priznať, že za tridsať rokov centrálneho riešenia problematiky chudoby najmä v juhovýchodnej časti Slovenska, sme nenašli recept. Riešenie si vyžaduje mnoho experimentov na miestnej úrovni a viacero ich už na Slovensku máme za sebou. Tak načo žiadať centrálnu vládu o komplexné riešenie. Práve naopak. Receptom je umožniť miestnym politikom hľadať a realizovať riešenia, ktoré pomáhajú miestnym obyvateľom. Nadviazať na úspešné lokálne príbehy Ak máme pozitívne príklady riešenia marginalizovaných komunít, tak to nie je zásluha centrálnej vlády, ale schopnosť a šikovnosť miestnych politikov.
Jedným z predpokladov, okrem schopných lídrov, je realizácie stratégie, ktorej sa aj súčasná vláda statočne vyhýba – stratégie decentralizácie. Niet pochýb o tom, že v každom regióne miestni obyvatelia, skôr či neskôr, nájdu spôsob ako sa s problémom vysporiadať. Úlohou centrálnej vlády je vytvoriť pre ich aktivity vhodné rámcové podmienky. Zlepšiť legislatívu, odstrániť duplicity a posilniť kompetencií miest a obcí a nechať v území, nie prideľovať, viac financií.
Ak náhodou ZMOS pod komplexným riešením rozumie pokračovanie v decentralizácii na miestnu úroveň, aby táto mohla konkrétne a podľa miestnych podmienok riešiť problémy v obciach žijúcich obyvateľov, je to úplne v poriadku. Ale ak to má byť opäť raz výzva na komplexné riešenie podobné tým za posledné desaťročia, je to, podľa mňa, úplne mimo a „cesta do pekla“.