Žijeme v dobe, kedy jedna kríza strieda druhú, kedy prichádza k zásadným spoločenským, ale aj technologickým zmenám. Nachádzame sa v období, nazývanom tiež bod zlomu, kedy sa musíme dokázať rozhodnúť či budeme trvať na starých pravidlách, praktikách a tým ohrozíme našu konkurencieschopnosť, alebo či nastúpime cestu zvyšovania odolnosti obcí, miest, regiónov voči súčasným a predpokladaným krízam a či budeme schopní flexibilne reagovať na nové výzvy.

Je nad slnko jasnejšie, že súčasný model spravovania štátu zlyháva a rast odporu voči nemu zvyšuje riziko nástupu autoritárstva, totality. Je zrejmé, že ak chceme zachovať demokratický spôsob spravovania štátu ako celku, tak to bez zmeny nepôjde. Koľko volebných cyklov ešte budeme počuť táraniny politikov a odstraňovaní regionálnych rozdielov a naďalej nezmyselne používať jedinečné zdroje poskytnuté Európskou úniou, ale často aj zdroje štátneho rozpočtu. Dokedy budeme ešte znášať nezmyselné argumenty o chýbajúcich schopných ľuďoch v regiónoch, ako keby tí, čo sa odsťahovali do Bratislavy alebo za hranice, boli Marťania a nie ľudia, ktorí z regiónov odišli preto, lebo tam nenašli uplatnenie. A často na úkor vlastnej rodiny, o ktorej tak rada hovorí súčasná vláda. Skrátka, bez odovzdania právomocí, ale tým aj zodpovednosti, obciam a regiónom nemáme šancu využiť potenciál Slovenska, zvýšiť odolnosť voči krízovým situáciám, ale aj zabrániť vysídľovaniu regiónov a odchodu mladých ľudí do zahraničia. Súčasťou nevyhnutnej zmeny je aj stabilizácia a odolnosť financovania miest a obcí, ktorá sa opiera o tri piliere.

Tým prvým je už spomínaná pripravenosť vládnutia na krízy. Týka sa štruktúry spravovania štátu, procesov, nástrojov a koordinácie v rámci oddeleného modelu spravovania (štátna správa – územná samospráva). Stratégia a vodcovstvo, ale aj vtiahnutie hlavných aktérov do procesov, medzi ktorých patria okrem súkromného sektora aj miestni a regionálni politici, zohrávajú významnú úlohu. Je potrebné zmeniť deľbu právomocí, štruktúru verejnej správy, oboch jej súčastí (štátna správa, územná samospráva), procesy v rámci viacúrovňového spravovania štátu, zohľadniť a zvýšiť mieru autonómie obcí a regiónov a vytvoriť podmienky pre včasné odhaľovanie kríz a dopadov nových trendov.

Druhým pilierom je udržateľné a stabilné financovanie obcí, ktoré sú základným prvkom každého úspešného štátu. Dôležité je, aby mohli obce, ale aj regióny, investovať čo najviac z vlastných zdrojov a aby sa zabránilo ich nadmernému zadlženiu, čo je našou legislatívou pre obce a regióny dostatočne zabezpečené. Je však potrebné zvýšiť podiel vlastných zdrojov samospráv, ako aj ich právomoci a zodpovednosť pri riešení krízových situácií. Ide o čo najvyššiu nezávislosť financovania obcí od iných úrovní správy, ako aj o flexibilné nástroje finančného vyrovnávania, vrátane napríklad krízového fondu. Táto zmena umožní súzvuk medzi potrebami obcí a užívateľmi komunálnej infraštruktúry.

Tretím pilierom je schopnosť zabezpečenia služieb a investícií. Obce majú povinnosť zabezpečiť mnohé služby, komunálnu infraštruktúru. V zmysle medzigeneračnej solidarity musia tieto služby slúžiť aj budúcim generáciám. Je nevyhnutné zvyšovať odolnosť obcí vo vzťahu k životnému prostrediu, k infraštruktúre, ale aj zdraviu a všeobecnej spokojnosti občanov. A to si vyžaduje dostatok investičných zdrojov napr. pre „klimatické“ projekty, ale aj pre kritickú infraštruktúru.

Ak sa ohliadneme späť, na posledné roky vládnutia rôznych politických strán, do ktorých občania investovali veľa svojej dôvery a nádejí na zmenu, je konštatovanie smutné. Napriek svojim vznešeným deklaráciám o význame územnej samosprávy nevykonali žiadne rozhodujúce kroky pre pripravenosť na zvládnutie a zvýšenie odolnosti obcí a regiónov voči krízam a nedokázali reagovať na meniace sa rámcové podmienky. Namiesto stabilizácie a udržateľnosti financovania obcí a regiónov robili a robia všetko práve naopak. Aj súčasná vláda znižuje potenciálny objem zdrojov územnej samosprávy, zaťažuje obce nezmyselnými úlohami čím zvyšuje ich bežné výdavky, namiesto posilňovania vlastných príjmov samospráv rozmýšľa o ich centralizácii, nie je ochotná podeliť sa o eurofondy a prijímanými zákonmi obmedzuje zabezpečovanie služieb a investícií obcí a regiónov. A pri tom všetkom nepovažuje priamo volených predstaviteľov, reprezentantov občanov na miestnej a regionálnej úrovni, za skutočných partnerov. Tým priamo ohrozuje kvalitu života v nich pre budúce generácie a preto môžeme byť svedkami pokračujúcej emigrácie na „západ“. A tak je naozaj na zváženie či krízy samotné, ktoré sú prirodzenou súčasťou vývoja spoločnosti, nie sú podstatne menším rizikom pre občanov, ako spôsob a forma spravovania štátu. Či naozaj nedozrel čas na jeho zásadnú zmenu, nakoľko sa jasne ukazuje, že všetky vlády sa časom stanú obeťou súčasného systému.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum