Tri poznania. Tým prvým je, že sa poskladáme z našich daní aj tým, ktorí to nepotrebujú na úkor tých, čo to potrebujú. Druhým, že mestá, obce, ale aj „vucky“, budú mať menej peňazí akoby mali a mohli mať a doplatia na to všetci. Aj tí čo dostanú, aj tí, ktorým sa neušlo. A tým tretím je poznanie, že v súčasnom politickom systéme nemôžu byť obce a mestá partnerom štátnej moci, s výnimkou pani prezidentky. Jej predstavitelia nechcú akceptovať, že územná samospráva nie je súčasťou štátnej správy, že jej volení predstavitelia zastupujú záujmy obyvateľov Slovenska a určite o potrebách a problémoch vedia viac ako štátny aparát. Mnohí vidia miestnych a regionálnych politikov ako svojich konkurentov, chovajú sa povýšenecky a zneužívajú svoje postavenie, čo sa dá najlepšie cez kontrolu tokov verejných zdrojov. Či už štátnych alebo európskych. Výsledok je pre občanov slovenských obcí a miest neradostný.

Volení predstavitelia územnej samosprávy sú im tŕňom v oku rovnako, ako občianska spoločnosť. Dôvod? Oberajú ich o možnosť chovať sa ako zvrchovaný vládca. Eufória z Novembra 1989 dávno vypršala a je zrejmé, že už nemá zmysel čakať na „osvietenú“ vládu. Nič sa nezmení, pokiaľ bude pretrvávať súčasné delenie moci medzi štátnou správou, územnou samosprávou a občanom. A nemá zmysel, žiadať, prosiť, domáhať sa partnerstva. Je čas na spájanie síl miestnej samosprávy, podnikateľov, mimovládnych organizácií a vytvárať spoločný tlak na zmenu. Misia je zrejmá: viac právomocí pre obce a mestá, pre územnú samosprávu. Inak povedané, zmena spravovania štátu. Ak dnes viac ako 60% populácie verí svojim voleným zástupcom na miestnej úrovni, treba to chápať aj ako výzvu, aby v ich mene žiadali od parlamentu nápravu. Aby konečne parlament nebol predĺženou rukou exekutívy, ale obhajoval to, čo chcú občania prostredníctvom nimi priamo volených predstaviteľov.

Niet sa čo čudovať, že v existujúcom systéme, dosiahla arogancia aj tejto vládnej koalície voči mestám a obciam tú istú úroveň, ako vlády predchádzajúce. Ak sa dnes opoziční, ale aj mnohí koaliční straníci miestnej samosprávy zastávajú, je to preto že im došli iné argumenty. Stačí si spomenúť ako sa k nej chovali v čase keď boli „na koni“. Skrátka straníci si nemajú čo vyčítať. Nie krízy, ale oni sú hlavným zdrojom napätia, nenávisti a nedôvery v spoločnosti.

Predseda vlády rád opakuje tézu o spoločných pľúcach, ktoré má tvoriť štátna správa a územná samospráva. Nie je to úplne tak. Jediné pľúca ktoré Slovensko má, sú jeho občania a ich spoločenstvá tvorené na územnom princípe, teda obce a mestá. Bez občanov a ich obcí by nemal štát nič a centrálna vláda by nemala čo prerozdeľovať. Komu by zobrali 60% zárobku a ten často proti ich potrebám, prerozdeľovali. Príklad za všetky. V 21.storočí síce mnoho obcí nemá verejný vodovod a kanalizáciu, nemajú učiteľa, nemajú dostupnú zdravotnú starostlivosť, ale niektoré rodiny v týchto obciach má potešiť krúžkovné. Štát bez ľudí je prázdna nádoba, iba kostra a konaním politických strán stále viac práchnivejúca. Ale netreba zúfať. Najbližšie roky síce nebude dobre, ale slovenské mestá a obce, až na malé výnimky, prežili rôzne vlády, dokonca aj štátne usporiadania.

„Prorodinná koalícia“ neakceptuje, že rodinná politika, ako súčasť sociálnej politiky, nie je iba o raste príjmov rodín, ale aj o výdavkoch na infraštruktúru a služby, ktorá rodiny potrebujú, aby mohli pokojne žiť. A tie má podľa pravidiel zabezpečovať a poskytovať mesto, obec. Odkedy sa sociálna politika scentralizovala, odvtedy sú iba problémy. Rodinná politika je de facto komunálna politika, týka sa nielen rodín s deťmi, ale aj ich rodičov, starých rodičov, bezdetných rodín... a obce ju vykonávajú už od obnovenia samosprávy na Slovensku. Tým, že sa štátna správa stará do niečoho na čo nemá, iba znásobuje problémy. Že to obce robia nedostatočne? Určite nie preto, že by nechceli lepšie, ale preto lebo im štátna správa a poslanci NR SR nechcú odovzdať nástroje a najmä financie. Keby im ich odovzdali, podporili by rodinnú politiku omnoho viac ako „balíčkami“ pre vybrané skupiny obyvateľov obcí.

Čarovné sú tiež ponuky otvorených dverí na ministerstvo financií a výzva na spoločné odstránenie „bordelu“ v daniach. Ten de facto vyrába štátna správa a parlament, ktorí nerešpektujú žiadne pravidlá, medzinárodné zmluvy a predchádzajúce dohody. Pri debate o zmene financovania by sa mala územná samospráva mať na pozore pred medovými motúzmi typu „mix daní“. To je zase iba zásterka pre to, aby si štátna správa viac podmanila územnú samosprávu, obrala ju o lukratívnu daň z príjmu fyzických osôb a vrátila ju do obdobia kedy sa museli mestá a obce každoročne dohadovať aký podiel na daniach dostanú a samozrejme vždy prehrali. Ak chce štátna správa diskutovať o odstraňovaní bordelu, nech v prvom rade vytvorí podmienky pre rast vlastných prímov miest, obcí, ale aj vuciek. Nech začne bordel odstraňovať z dotačných schém a eurofondov a zavedie systémové riešenie nielen geografických a topografických záťaží obcí a regiónov, ale najmä tie sociálno ekonomické, ktoré spôsobili centrálne vlády svojimi rozhodnutiami, alebo nečinnosťou.

Minister financií verejne ponúkol prezidentovi Únie miest Slovenska spoluprácu pri odstraňovaní spomínaného bordelu. Zase raz chce riešiť dôsledok zlých rozhodnutí vládnej koalície a nie príčinu. Tá tkvie v koncentrácia politickej a ekonomickej moci a obmedzenej možnosti občanov zúčastniť sa na spravovaní štátu. Ak by si teda vládna koalícia namiesto ekonomických nezmyslov zodpovedne plnila svoje programové vyhlásenie a dodržiavala formálne aj neformálne pravidlá, možno by bordel každým dňom nerástol.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum